Je horúce septembrové ráno a žirafa Žofia sa teší do školy. Dnes ide prvýkrát do ozajstnej školy s ozajstnou pani učiteľkou. Celé leto sa na školu hrala a snívala o tom, ako si v nej nájde dobrých priateľov a naučí sa veľa nového. Nastal deň D a Žofia preto smelo vkročila do triedy. Pani učiteľka všetky zvieratká usádzala a žirafe sa ušlo miesto vzadu. Je predsa veľmi vysoká a nik by za ňu nevidel na tabuľu. Žofii to ale vôbec nevadilo. Nevedela sa dočkať na nové vedomosti.

A tak sa začala hodina a pani učiteľka písala na tabuľu. Pýtala sa žiakov: "Zvieratká moje milé, poznáte toto písmenko?"

Ihneď vyletelo niekoľko labiek a nedočkavo mávali vo vzduchu. Žirafa Žofia bola ale celá bez seba. Na tabuli nevidela žiadne písmenko.

Pani učiteľka tabuľu zotrela a opäť niečo napísala. Znovu pohotovo vystrelili takmer všetky labky v triede. Žofia bola z toho celá nesvoja. Takto si prvý deň v triede teda nepredstavovala. Pani učiteľka napísala na tabuľu znovu niečo iné a to už sa dvihli labky v celej triede. Len Žofia bola v rozpakoch. Akokoľvek sa snažila, na tabuli nevidela žiadne písmenko. Poznala ich už veľa, ale ani jedno sa nepodobalo na tieto rozmazané machuľky, ktoré videla. Prišlo jej to ľúto a tak jej stekali krokodílie slzy po jej dlhokánskom krku rovno na lavicu.

Pani učiteľka si to všimla a ihneď prišla Žofii na pomoc:

"Žirafa Žofia, prečo plačeš?

Prvý školský deň isto zvládneš.

Písmenká ťa naučíme,

čo nevieš, to poradíme."

Pani učiteľka to myslela dobre, ale Žofia sama nevedela, ako jej vysvetliť, že nič v tej diaľke nevidí. Všetci sa na ňu zvedavo pozerali a začali sa jej smiať, že má vysoký krk a že je hlúpa, ak nevidí, že na tabuli je písmenko A. Žofia v tom s plačom vybehla z triedy a prebehlo jej hlavou, že sa tam už nikdy nevráti:

"Celé leto doma snívam

a von oknom sa len dívam.

Že škola bude milená,

že naučí ma písmená.

Žiaci, tí sa mi vysmiali,

že môj krk nie je malý.

Keď sa pozriem na tabuľu,

nevidím nič, len machuľu!

Z toho veru smutno je mi.

Kto na svete pomôže mi?

Musím veru s pravdou von,

skôr, než zaznie prvý zvon."

A tak sa žirafa Žofia vrátila do triedy a povedala pani učiteľke, že na tabuli vidí len machuľu. Tá hneď vedela, kde je problém a so Žofiou zašla k očnému lekárovi. Ten jej prezrel zrak a usúdil, že Žofia potrebuje okuliare. Ihneď, ako si ich žirafa nasadila, uvidela všetko tak ostro, ako nikdy predtým!

"V diaľke vidím lietať vtáka,

tam na strome vrana kráka.

Vidím všetko, čo vidieť chcem,

Vám len poviem ďakujem!"

Žirafa Žofia prišla na to,

že vravieť pravdu stojí za to.

Ak zle vidíš, ihneď povedz!

Lekár, ten hneď pôjde na vec.

Nemusíš sa vôbec báť,

ak okuliare musíš mať.

Veď krásne sú a potrebné

a pre tvoj zrak prospešné.

Od toho dňa žirafa Žofia videla všetko, čo pani učiteľka napísala na tabuľu. Spolužiaci sa jej ospravedlnili, že sa jej tak škaredo smiali, a dokonca pochválili jej krásne okuliare.

Napísala a ilustrovala Veronika Kereková

(Neprešlo jazykovou úpravou)

Omaľovánka na vytlačenie