Vianočné želanie

Tom miluje Vianoce, sú to jeho úplne najobľúbenejšie dni v roku. Zbožňuje zdobenie stromčeka, vianočné koledy, ktoré znejú celým trhom, jemné chvenie v žalúdku, pred rozbaľovaním darčekov a hlavne sneh. Ten má zo všetkého najradšej. Celý rok sa teší na tieto najkrajšie sviatky roka, na ten skvelý pocit, keď s otcom postavia snehuliaka, na úžasné mamino vianočné pečivo, ktoré rozvonia celú ulicu. Ľudia sú cez sviatky na seba akosi milší, priateľskejší. Všade vládne pohoda a každý dostane to, po čom túži. Aspoň tak si to doteraz pamätal.

Bolo daždivé zimné ráno, dva dni pred Vianocami. Tom, ako každé ráno vystrelí z postele a zamieri si to rovno k oknu. Robí to už od nepamäti. Každú zimu vyzerá z okna, či už napadol sneh. Túto zimu však jeho zvedavosť doposiaľ nebola odmenená žiarivou posýpkou čerstvého snehu tak, ako to bolo kedysi. Z tmavých mrakov nad mestom len prší a kvapky smutne stekajú po oknách každého sklamaného dieťaťa. Tom to ale nemieni vzdať. Každý rok úpenlivo očakáva prvé snehové vločky a vždy sa mu to čakanie napokon vyplatí.

"Tento rok nebude iný," pomyslí si, "možno čakajú na vhodnú chvíľu, naposledy prišli presne na štedrý večer, keď mi mama dávala smaženú rybu na tanier zo zemiakovým šalátom," zamumle si pre seba, krajší darček si vtedy nemohol priať. Rok predtým snežilo už dva týždne pred Vianocami a keď sa večer pred štedrým dňom vybrali ako každý rok na Vianočné trhy, sneh im krásne vŕzgal pod nohami. Tomova rodina rada chodí na trh, je to ich tradícia. Spoločne si vychutnávajú horúcu čokoládu, spievajú koledy a smejú sa so susedmi.

Od posledných Vianoc však Tom vyrástol. Už má osem rokov. Zvládol by vyzdobiť celý stromček úplne sám, no s rodičmi je to predsa len väčšia zábava.

Deň ubehol ako voda, ktorá vytrvalo stekala zo striech všetkých budov v meste a Tom s nadšením podával otcovi jednu ozdobu po druhej. Mama v červenej zástere piekla perníky a podupkávala si v rytme Vianočných piesní. V celom dome to rozvoniavalo škoricou a sladkým pečivom. Všetko bolo dokonalé.

Keď otec malého Toma dvihol zo zeme, aby dočiahol na vrchol stromčeka posadiť hviezdu, opýtal sa ho: "Tom, povedz, čo by si si prial na Vianoce?"

Chlapec sa potešil. Na túto otázku čakal celý rok. Pred mesiacom mal narodeniny, dostal všetko po čom túžil. Autíčko na diaľkové ovládanie, puzzle, či knihu o zvieratkách. A práve tá v ňom vzbudila túžbu starať sa o malé stvorenie, ktoré by mu lásku rovnako opätovalo. Veľmi si prial šteniatko. Chcel to otcovi ihneď povedať, ale vedel, že bude protestovať. "Zvieratá do domu nepatria," vždy vravievala mama. Tom to ale nevydržal a spustil rýchly monológ: "Veľmi túžim mať šteniatko! Viem, že o psíka sa treba starať. Kúpať ho, česať, kŕmiť a chodiť s ním na prechádzky, ale ja som už predsa veľký, všetko som si naštudoval a dokážem to!"

Otcovi klesli kútiky. "Nemáš nejaké iné želanie? Pes nie je hračka, ktorá sa kupuje na Vianoce a na jar sa zasa odloží, pretože ťa omrzela. Je to živý tvor, neposlušné zviera, ktorého je za potreby vycvičiť. Nie som si istý, či to zvládneš, ešte si na to primalý," povedal jemným hlasom tak nežne, ako to len otec dokáže. Myslel to úprimne a v najlepšom záujme pre všetkých.

Tom zosmutnel. Žiara v jeho očiach pomaly vyhasínala. Nebolo nič, čo by si prial viac.

Otec si položil Toma na kolená a milo sa mu prihovoril: "Synček, zaželaj si niečo iné a som si istý, že Ježiško tvoje prianie vyplní. Porozmýšľaj nad tým." Povedal a chvíľu len tak sedeli a pozorovali svetielka blikajúce na stromčeku.

"Toto mali byť moje najkrajšie Vianoce," pomyslel si Tom, "čo by mohlo byť ešte horšie, než toto?"

Otec sa zhlboka nadýchol a s ustarosteným hlasom riekol:

"Budem ti môcť kúpiť o jeden darček naviac, pretože ma v práci povýšili." snažil sa o úsmev, "Ty za to budeš musieť poslúchať mamičku celý deň, pretože budem chodiť trochu neskôr z práce ako inokedy." Na chvíľu sa odmlčal a dodal: "Mrzí ma to, ale musím pracovať aj cez sviatky. Možno niekedy prídem až keď vyjde prvá hviezda na nebi, ale potom sa spolu budeme hrať. To ti sľubujem."

Chlapec neveriacky sledoval, ako otec hovorí. Bol zmätený.

"Pozri sa von oknom, vidíš tie hviezdy?" povedal otecko a prstom ukázal na žiarivé bodky na nebi.

"Sú síce ďaleko, ale robia nám radosť. Máme ich radi, aj keď sú preč celý deň, večer nám to vždy vynahradia."

Tom sa zadíval na oblohu posiatu hviezdami. Naozaj sú ďaleko, ale o to viac sa na nich vždy teší. Sedel otcovi na kolenách a predsa sa cítil, akoby tam bol sám, akoby mu už teraz chýbal. Zrazu mu jeho želanie dostať pod stromček šteniatko pripadalo tak vzdialené, ako tie žiarivé hviezdy na nebi. Mal už len jedno želanie. Uprene sa zahľadel na tmavú oblohu a úpenlivo si to šepkal pre seba, pokiaľ neuvidel padať hviezdu. Ihneď zatvoril oči a zaželal si. Tentokrát si to ale nechá pre seba. Nepovie ho nikomu, ani otcovi, ani mame, nikomu na svete, len, aby sa vyplnilo. Kdesi v kútiku srdca verí, že sa mu želanie splní. Veď sú predsa Vianoce a tie znamenajú nádej. Vtedy sa dejú zázraky.

***

Bol opäť nový deň. Tom vyskočil z postele a zadíval sa von oknom. Po snehu ani stopy. Nebo bolo zatiahnuté, fúkal silný vietor. Ľudia na uliciach boli odetí do teplých šálov. Náhlili sa za niečím neviditeľným. Aspoň Tom to tak pochopil, pretože z jeho izby sa ľudia zdali taký malý! Pobehovali medzi sebou ako mravci, ktorí hľadajú omrvinky. V diaľke sedel človek opretý o ošarpanú budovu. Všimol si ho už dávno, ale nikdy mu nevenoval pozornosť. Akoby zapadol do mestských dlažieb a nik ho nevnímal. Nik ho nevidel alebo nechcel vidieť. Sedel tam, akoby tam bol odjakživa.

Určite mu je zima, pomyslel si.

Tieto Vianoce otec asi nepríde na čas domov. Nikdy som si neuvedomil, že by sa to mohlo stať. Budeme sedieť pri štedrovečernom stole, len ja a mama, pomodlíme, budeme jesť oplátku s medom a cesnakom a to všetko bez otca. Zarmútene sa zahľadel von oknom.

"Moje Vianoce sú síce zničené, ale možno dokážem zachrániť Vianoce niekoho iného," dodal odhodlane.

Nastal večer, pouličné lampy sa rozsvietili a vytvorili krásnu svetelnú panorámu. Vyšla prvá hviezda. Kým ale prišiel otec, na nebi ich už žiarilo veľmi veľa. Niektoré svietili viac, iné menej, ale spoločne tvorili prenádherné tvary. Tom dlho uvažoval, na čo sa podobajú. Predstavoval si z nich zvieratá, šípky, či dokonca koč. Sedel tam dosť dlho na to, aby mu ruky stŕpli pod bradou položenou na parapete. Keď otec prišiel, Tom sa k nemu rozbehol a hodil sa mu do náručia, akoby ho nevidel večnosť. Pre neho to totiž večnosť bola.

"Ste pripravený? Za chvíľu vyrážame na Vianočné trhy!" zvolala nadšene mama. Nálada sa všetkým značne vylepšila.

***

Topánky na mestskej dlažbe klopkali a ozývali sa celou ulicou. Tom si predstavil sneh, ktorý by mu v tejto chvíli krásne vŕzgal pod čižmami. "To by bolo krásne," pomyslel si, "no teraz nesmiem smútiť za snehom. Nesmiem byť sebecký, rozhodol som sa zachrániť Vianoce. Pamätám sa na slová, ktoré mi povedala mama, keď som sa otcovi rozplakal na kolenách."

"Niekedy nejde všetko podľa našich predstáv. Sú veci, ktoré nedokážeme ovplyvniť, preto by sme sa mali zamerať na tie, ktoré sa zmeniť dajú."

Ľudia sa preháňali po uliciach, boli unavený po celodennej práci a vláčili so sebou tašky plné zbytočností, ktoré rozhodne potrebujú. Hlavy majú isto preplnené zoznamami, úlohami, čo ešte musia stihnúť, kým prídu Vianoce. Najviac sa mu znepáčili otcovia, ktorí jednou rukou telefonujú a druhou rukou šoférujú auto plné detí. Keď čakali na prechode pre chodcov na zelenú, započul akýsi rozhovor. Dve deti o niečo mladšie od neho sa v aute naťahovali a vrieskali po sebe. Hračka medzi nim sa roztrhla na dve časti a v tom spustili plač.

Odkedy sa Vianoce zmenili na sviatky materiálnych darčekov? Odkedy musíme mať všetko, to, čo má ten druhý?

Tom nebol až tak prekvapený, len ho to zarmútilo. Bol rovnaký ako oni. Ešte pred pár hodinami túžil po psíkovi a teraz si neželá nič iné, ako stráviť celé Vianoce s rodičmi, ktorých nadovšetko miluje. Ako sa človeku rýchlo zmenia priority!

Približujú sa trhovisku. Vždy sa sme veľmi tešil, ale teraz mu to všetko pripadá akési zvláštne. Medzi budovami bola úzka ulička, v ktorej sa krčil bezdomovec. Mal deravé rukavice na všetkých prstoch a namiesto čiapky len tenkú kapucňu. Ani si nevie predstaviť, aké by to bolo žiť bez domova.

Rodičia sa náhlili, akoby chceli dohnať čas, ktorý Tom strávil čakaním na otca. Prechádzali stánok po stánku a po chvíli mali všetci v rukách porcelánové hrnčeky s Vianočným motívom plné horúcou čokoládou. Mama mala na hrnčeku snehuliaka, otec stromček a Tom malé zasnežené autíčka. Hrnček sa mu páčil, ale na horúcu čokoládu mu chuť neprišla. V hlave mu blúdila len jediná myšlienka. "Ak ja nemôžem robiť nič s tým, že budem mať pokazené Vianoce, tak ich aspoň môžem vylepšiť niekomu inému."

Presne vedel, čo musí urobiť. Otec s mamou sa zarozprávali so susedmi a on využil chvíľu nepozornosti a namieril si to rovno k neznámemu bezdomovcovi. Videl ho tam sedieť už veľmi dlhú chvíľu, vlastne ho pozoroval až z domu, pretože ich poschodový dom má dobý výhľad na mesto. Podišiel bližšie k mužovi s ružovými lícami a podal mu horúci nápoj.

"Dobrý večer," povedal a pristúpil bližšie. "Sú Vianoce a ja som sa rozhodol urobiť dobrý skutok, pretože o tom sú tieto sviatky. Viem, mali by sme byť k sebe milí po celý rok, ale ja som si to uvedomil až teraz, tak prepáčte. Priniesol som vám horúcu čokoládu. Je veľmi chutná a mám ju rád, ale vám je zima a určite vás zahreje. A keď náhodou nie ,tak vás zahrejú tieto rukavice, šál a čiapka, ktoré som vám doniesol. Je zima a nikto by nemal mrznúť." Povedal a načiahol sa do batohu, kde už mal nachystané veci. Rukavice mu budú možno trochu tesné, ale určite je to lepšie, než tie, z ktorých mu vykúkajú premrznuté prsty.

Muž páchol, určite sa neumýval dlhý čas. Prekvapene na neho zízal a nevedel, čo má povedať. Asi mu nikto ešte neponúkol horúcu čokoládu, pomyslel si, možno ani nevie, čo to je.

"To je horúca čokoláda. Možno ste to ešte nemali, ale chutí to ako sen. Na začiatku je horúca, potom sladká a zrazu ju pijete a neviete prestať. Táto je veľmi dobrá. Moja mama ju doma robí z prášku, je chutná, ale predsa len človeku viac chutí keď je vonku zima, pretože ho vtedy dobre zahreje." Ani si neuvedomil čo rozpráva. On chodí von, pretože mu tam viac chutí horúci nápoj, ale muž s roztrhanými rukavicami nemá na výber. Sedí na tom istom mieste celý deň, občas sa potuluje po uliciach, ale nemá domov, kde by sa zohrial. Trochu sa striasol. Bezdomovec na neho vyceril žlté zubiská a s radosťou sa pustil do nápoja.

Tom sa ho trochu bál, no keď sa jeho špinavá tvár plná vrások uškrnula do spokojného úsmevu, vedel, že urobil dobre. "Chutí mu," pomyslel si, "snáď sa pri pití teplej čokolády aspoň trochu zahreje, snáď mu aspoň na zlomok sekundy pripadajú tieto Vianoce lepšie."

Tom sa bez slova pobral preč. Muž sediaci na studenej mestskej dlažbe sa nezmohol ani na slovko. Stŕpnutými, špinavými rukami sa snažil natiahnuť čiapku s veľkým modrým brmbolcom. Bola mu trochu malá, ale zakryla mu obe uši. Natešene sa pustil do sladkej čokolády a popritom sa rehotal, akoby tomu nevedel uveriť. Jeho nadšenie však neuvidel nikto naokolo.

Tom si myslel, že ak urobí dobrý skutok, všetko sa zmení. No ľudia boli stále uponáhľaný, stále telefonovali a hádali sa. Žiadny zázrak sa neudial. Chlapcovi bolo ťažko na duši. "Vianoce sú pokazené, musím ich za každú cenu opraviť!"

Kráčal, ani nevedel kam a hlavu mal zvesenú, akoby mu mala každú chvíľu spadnúť z pliec. V tom sa ozval zastrený, tichý hlas : "Martinko?" ozval sa starý pán sediaci na lavičke. Tvár mal nepokojnú a vlasy a fúzy šedivé, takmer biele. Oči mal však prívetivé. "Martinko, to si ty? Ja som ťa našiel? Všade ťa hľadám, poď ideme domov." Starček pomaly vstával z lavičky, akoby mu každý pohyb spôsoboval bolesť. Tom nevedel, čo si má myslieť. Starý muž mu nepripadal zlý, ale on ho nepoznal a trochu sa zľakol. Kým sa starý pán pritackal k nemu, Tom už bežal ako o život. Ani sa neobracal späť, len bežal, až kým neprišiel k starej budove na roku trhoviska.

"To bolo zvláštne," povedal, "asi si ma s niekým pomýlil." Odfukoval opretý o kolená.

"Máš pravdu," zaznel nežný detský hlások.

Tom sa obzeral, ale nikoho nevidel.

"Tu hore!" ozvalo sa z okna na prízemí starej ošarpanej budovy. Dívali sa na neho dve vypúlené hnedé oči, olemované tmavými mihalnicami. Bolo to dievča. Mala havranie vlasy, husté obočie a karamelovú pokožku. V rukách stískala obhorenú hračku, ktorá mala len jedno oko. Druhé jej istotne vypadlo, ale jej to neprekážalo.

Dievča prehovorilo: "Máš pravdu, pomýlil si ťa. On si mýli všetkých. A rád sa stráca. Býva tu neďaleko, lenže vždy zabudne kde. Má to chudák v hlave popletené," usmievavo dodala, "niekedy mi ho je trochu ľúto."

Tom podišiel bližšie. Bol zvedavý na to nesmelé dievčatko, ktoré zamyslene sledovalo z okna každého, kto ide okolo. Zdalo sa mu, akoby sa s tým oknom už zrástla. Stála tam, rukami si podopierala bradu a nenútene sledovala okolie, akoby to robila celý život. Akoby jej nič iné neostávalo.

"Kto si ?" spýtal sa Tom celkom úprimne.

"Som Lara." Povzdychlo si dievča a ďalej hľadelo na stánky v trhovisku a na rodiny, ktoré sa veselo prechádzali pomedzi nich. V jej očiach bolo ale čosi viac. Zármutok.

Tom sa rozhliadol. Všimol si, že budova je ošarpaná, omietka z nej opadáva pri každom fúknutí vetra. Na samom rohu našiel nevýrazný nápis "Detský domov". Sťažka preglgol. Prekvapenie len ťažko skrýval. Nevie si ani len predstaviť byť bez domova, ako muž v deravých rukaviciach, alebo bez rodiny, ako dievča v okne.

Lara zosmutnela. "Áno, som z detského domova. Pochopím, ak sa so mnou už nechceš baviť. Som na to zvyknutá." Povedala tichým hláskom, akoby zmierená s osudom. Bolo mu jej veľmi ľúto. Mal ale niečo, čo by ju mohlo rozveseliť. Načiahol sa do batohu a vybral malého plyšového macka. Bol to jeho obľúbený macko a všade si ho bral zo sebou, ale ak by čo i len trochu vylepšil Vianoce malej sirote, tak sa ho dokáže vzdať.

"Je mi ľúto, že nemáš rodinu. Možno ti pomôže tento medvedík. Volám ho Bob, ale ty mu môžeš dať nové meno, odteraz je tvoj." Zrazu akoby všetko stíchlo. Tom sa posledným pohľadom rozlúči so svojou hračkou a podáva ju malému dievčaťu. Nikdy nezabudne na deň, kedy ho dostal. Vždy keď bol smutný, tak sa k nemu pritúlil a zrazu sa svet zdal krajší. Rád s ním chodieval na prechádzky, nosil ho v batohu, alebo v košíku na bicykli. Zažili spolu toľko vecí! Nikdy na neho nezabudne, bol to verný priateľ. Svedčí o tom aj jeho zahmlený pohľad. Ale akonáhle odovzdal svoj dar, smútok ho opustil.

Lara si novú hračku premeriavala a so slzami v očiach ho stískala a objímala. Oči jej žiarli šťastím a vtedy Tom pochopil, že urobil správne. Oči sa mu od radosti rozšírili ako úsmev na jeho tvári. Nikdy sa necítil lepšie. Ani by ho nenapadlo, že z darovania hračiek bude mať o dosť lepší pocit, ako z prijímania. Nikdy to totiž neskúšal. Teraz si je celkom istý, že to nebolo naposledy. Ešte chvíľu tam stál a mlčky sledoval Larino šťastie.

V tom Vianočné piesne ustali a z reproduktorov sa ozval mužský hlas. Znel naliehavo: "Prosíme ľudí, ktorý videli milého starčeka Baránika potulovať sa po meste, prosím doveďte ho k pódiu. Zase sa nám stratil."

"To je ten starček," povedal Tom, "musím mu pomôcť, nikto si nezaslúži stratiť sa, tobôž nie na Vianoce."

Pohrúžil sa do seba a smutne dodal: "Skúsim zachrániť aspoň jeho Vianoce!"

Zobral nohy na plecia. Lara sa nestihla ani poďakovať. Pred ňou už bolo len prázdne miesto na chodníku.

Kým sa Tom snažil nájsť starého pána, jeho hľadali rodičia. Síce sa prednedávnom zarozprávali so susedmi, kým Tom zmizol, ale hneď ako na to prišli, sa rozhodli ho nájsť. Zdesene obiehali stánky, pýtali sa ľudí, ale márne. Od samého strachu mama plakala ako nikdy. Ľudí na trhu pribúdalo a tak bolo takmer nemožné ho nájsť. Akosi prituhlo. Hviezdy na nebi už nežiarli, zakryli ich tmavé mraky. Takmer splývali s čiernou oblohou. Všade navôkol rozvoniavali medovníky a zneli pohodové vianočné piesne. V tom začali pomaly a postupne padať malé jemné snehové vločky. Tancovali v jemnom vánku, hompáľali sa vo vetre, akoby v jemnom rytme rytmických melódií. Dopadali na ľudí, na zem, deti sa za nimi naťahovali a celým šťastím tancovali a smiali sa.

Rodičom synček chýbal ešte viac.

"Toto by sa Tomovi páčilo," povedala mama, "za normálnych okolností, by to pre Toma znamenalo splnený sen! Kiežby tu bol! Pil horúcu čokoládu a počúval koledy."

Znepokojenie povie mama a očami sa snaží nájsť zatúlané dieťa v dave.

"Čokoládu!" zopakuje otec, ukazujúc na bezdomovca, ktorý dopíja teplý nápoj.

"Kto by už len dával bezdomovcovi horúcu čokoládu v keramickom hrnčeku s detským motívom?"

Obaja sa na seba veľavýznamne pozreli a v očiach sa im zaleskol náznak nádeje. Svojho syn dobre poznali a vedeli, že jedine on, by bol schopný podarovať cudziemu človeku niečo podobné.

Rozbehli sa za mužom sediacom na kraji chodníka a keď boli už dosť blízko, všimli si niečo nečakané. Nielen nápoj, ale aj čiapka, šál a rukavice, ktoré mal muž na sebe, patrili ich synovi. Mladý bol síce zničený na svoj vek, páchol a na sebe nemal ani kúsok čistého oblečenia, ale i tak vyzeral naradostene. Radoval sa, až mu slzy stekali po vráskavej tvári.

***

Tom na opačnej strane trhoviska hľadal v dave starčeka. Pamätal si, že mal sivú baranicu, hnedé nohavice a volal ho...

"Martinko!" zaznel známy hlas.

"Martinko, si to ty?" znelo naliehavo, ale vľúdne. Tom sa otočil. Tentokrát, sa už nebál a odhodlane odpovedal: "Áno, ja som Martin." Čakal čo sa stane. Starček si ho premeriaval od hlavy po päty, oči mal lesklé ako vianočné ozdoby.

"Martinko, myslel som si, že si sa stratil. Všade som ťa hľadal. Poď, ideme domov," povie zasnene a skrehnutými rukami jemne štuchne do Toma.

Tvár má vráskavú, ale oči mu pri pohľade na Toma blikali ako uhlíky. Rozhliadol sa, aby vedel dať smer, ale zasekol sa. Zrazu zmeravel, akoby videl ducha a prehovoril, ako úplne nový človek:

"Kde som to? Čo tu robím?" Obráti sa naokolo a uvidí jediného človeka, ktorý sa mu díva do očí. Zrazu sa chytí za ústa, nohy sa mu takmer podlomia a trasľavým hlasom povie: "Martinko, ja som ťa našiel! Našiel som ťa! Kde si bol tak dlho? Mama sa už bála..."

odmlčí sa.

Príde k malému chlapcovi a objíme ho. Sťažka sa zohne, iste ho to bolí, ale nedáva to najavo. Slzy mu padajú na zem. Starý pán ustúpi, aby si mohol chlapca lepšie pozrieť. Keď sa u istil, že našiel toho, koho hľadal, ponúkol mu ruku a vyberú sa smerom k veľkému vianočnému stromčeku, ktorý osvetľoval všetko naokolo.

Tento rok sa mesto prekonalo. Vianočný stromček sieti žiarivo, vidno ho až z opačnej strany mesta. Je taký obrovský, že spopod neho Tom ani nedovidí na jeho vrchol. Len udivene zíza na tú nádheru s otvorenými ústami.

Mieša sa v ňom veľa emócií. Najprv bol odhodlaný, že starčekovi pomôže, potom ho však zaskočilo, ako často starý pán stráca pamäť. Napokon mu ho bolo ľúto.

"Takto určite netrafí domov ani do budúcich Vianoc. Musím mu pomôcť. Ale kto si vlastne myslí, že som?"

Kráčali spolu ako dedko s vnukom a obdivovali krásy vianočnej výzdoby. Snežilo. V tom zhone si to Tom ani neuvedomil. Napadlo už dosť snehu na to, aby mu vŕzgalo pod topánkami, ako si želal. Lenže nič nie je tak, ako si skutočnosti prial. Jeho otec na neho nemá čas, pracuje dlho do noci, dokonca ani Vianoce asi nestihne.

Bezdomovcovi nemá čo dať, aby mal naozaj pekné Vianoce. Trochu teplého nápoja, šál a rukavice nikoho z biedy nevytrhnú.

Sirota s tmavými očami nemá rodinu, ktorá by ju ľúbila. A tento starý chudák si myslí, že som niekto, koho síce veľmi rád vidí, ale skutočnosti to tak nie je. Zabolí ho pri srdci. Pri ich problémoch mu tie jeho už nepripadajú také neprekonateľné. Zomkne pery a trochu zmení smer. Usmievavý starček si to ani nevšimne. Tom odhodlanie kráča cez celé trhovisko rovno k pódiu.

***

Keď otec a mama malého Toma odchádzali od bezdomovca, obaja si neveriacky pretierali oči. O pár metrov na to uvideli v okne malé zasnené dievča, ktoré stískalo obľúbenú hračku ich syna. Zvedavo i náhlivo zároveň priskočili k oknu a pýtali sa: "Ahoj dievčatko, prosím ťa odkiaľ máš toho plyšového medvedíka?"

Lara chvíľu zaváhala a oboch dospelákov si dobre prehliadala.

Žena nervózne spínala ruky k sebe a muž s vľúdnym pohľadom sa jej zrazu zdal povedomý. Keby bol mladší, možno by sa podobal na chlapca, ktorý ju obdaroval, pomyslela si. Napokon povedala: "Dal mi ho jeden malý chlapec." Rodičia sa na seba veľavýznamne pozreli a s nádejou v očiach začali malé dievča so strapatými vlasmi spovedať.

***

Z reproduktorov zaznela známa melódia. "Obľúbená pieseň mojej mamičky", pomyslí si Tom. Zrazu si aj v dave ľudí pripadá hrozne osamelý. Stále sa niekam náhlil a ani si neuvedomil, že sa im stratil z dohľadu. Chce len pomôcť iným, ale tým ubližuje svojej rodine. Určite sa oňho veľmi boja a všade ho hľadajú. Na srdiečku mu pristál kameň smútku, ťažký ako balvan. Keď sa mu podarí zachrániť Vianoce starému pánovi, pôjde hľadať svojich rodičov.

Cestou k pódiu mu starček rozprával zážitky z detstva. Bolo príjemné počúvať milý hlas starého muža. Jeho príbehy mu neprišli nezaujímavé, ako príbehy iných starčekov, ba naopak! S horlivosťou očakával pokračovanie.

Snažili sa pretlačiť pomedzi dav, no čím boli bližšie k pódiu, tím ľudí pribúdalo. Tom chvíľu počúva starca a premýšľa, ako je možné, že si pamätá svoju mladosť, ako by to bolo včera, ale každých pár minút zabudne kde je a kto ho vedie za ruku. Nechce sa ho opýtať, kto je Martin, nechce starcovi ublíži, ale horí zvedavosťou.

Cestou sa musia zastaviť na horúcu čokoládu a teplé gaštany, pretože starček povedal, že si bez nich nevie predstaviť Vianoce. "Ty si bez čoho nevieš predstaviť Vianoce?" spýtal sa ho vľúdne. Tom sa zamyslel. Pred pár hodinami by bez váhania povedal sneh, ale ten už pre neho neznamená tak veľa. Sú predsa podstatnejšie veci, ako sneh.

Zrazu mu niečo napadne a posledné metre k pódiu takmer uteká. Starček ho s úsmevom nasleduje a chytí ho so slovami: "Mám ťa Martinko! Si to!"

Chichocú sa a chvíľu sa hrajú na naháňačku. Okoloidúci sa len usmievajú a pomaly okolo nich uvoľňujú priestor v tvare kruhu. Starček naháňa Toma, štuchne ho a s rehotom uteká. Nikdy by si Tom nepomyslel, že robiť spoločnosť starému človeku bude také zábavné.

Po chvíli z davu vyjde mladý pár s ustarosteným pohľadom. Prekvapene chvíľu stoja akoby neverili vlastným očiam. Tom to síce nevie, ale starček trpí závažnou chorobou, ktorá mu berie pamäť. Každú chvíľu zabudne, kde je a neustále hľadá svojho syna. Raz sa mu totiž stratil v meste plnom ľudí. Stalo sa to pred dvadsiatimi rokmi. Nikdy nebol tak zúfalý, ako vtedy, ale keď ho našiel, nebolo šťastnejšieho človeka. Čas išiel neúprosne dopredu, z mladého muža sa stal starček, ktorý sa chcieť- nechcieť vracia do minulosti. Stále prežíva ten istý strach o svojho syna, ako vtedy. Neuvedomuje si, že už prešlo toľko rokov a on zostarol. Stále sa cíti mlado, rád sa hrá, kým sa nestratí.

Mladý pár ešte nevidel starčeka tak šťastného. Každé dieťa, ktorého doteraz oslovil, sa ho bálo. Zutekalo kade ľahšie a starcovi to vždy lámalo srdce. Tom si možno ani neuvedomil, ako starému pánovi vylepšil Vianoce.

"Otec!" skríkne napokon muž a s úľavou pristúpi bližšie. Starček zmeravie a chvíľu váha. Tom v ňom spozná jeho syna a sleduje, či ho aj starec spozná. Pár sekúnd naozaj starček netuší, kto to je. Neveriacky si ho premeriava, skúma jeho tvár a blúdi vo vlastnej pamäti.

Nepotrvá ale dlho a napokon sa k nemu rozbehne. Zastretým hlasom vysloví jeho skutočné meno: "Martinko, ty si ... už veľký! Ja... myslel som, že..." povie roztraseným hlasom a obráti sa na Toma.

"Kto si potom ty, chlapče ?" spýtal sa začudovane a hlavu naklonil mierne doľava.

"Volám sa Tom, priviedol som vás za vašou skutočnou rodinou. Na Vianoce človek predsa nemôže blúdiť ulicami." Povedal zamyslene.

Všetok dav stíchne.

"Chcel som vám pomôcť. Viete, raz mi mama povedala, že keď nemôžeme zmeniť to, čo by sme chceli, aspoň zmeňme to, čo môžeme." Nastalo také ticho, až Tom počuje tlkot vlastného srdca. Podarilo sa mu to. Ľudia zastali, dívali sa na neho, ako na zázrak, niektorý mali dokonca ústa otvorené do korán. "Toto je ten moment", povie si Tom, "teraz, alebo nikdy!"

"Viete, celý rok sa teším na Vianoce, predstavujem si, ako spopod Vianočného stromčeka vykukuje malé šteniatko s čiernymi očkami, ako mama spieva Vianočné koledy a spolu s otcom varia večeru. Nikdy som si ani neuvedomil, že existujú ľudia bez domova, ktorí nás prosia o pomoc. Že v domovoch s ošarpanou omietkou sú deti bez rodiny a po ničom inom netúžia, len nájsť si svoje miesto vo svete s rodinou, ktorá na nich bude dobrá. To dievča, ktoré sedáva v okne na druhej strane trhoviska má v očiach toľko smútku, koľko som ešte nikdy nevidel a malý plyšový medvedík jej spravil takú radosť, že takmer zabudla na svoj nešťastný osud. Aj bezdomovec sa zo šálu a horúcej čokolády tešil viac, než som dúfal. Tento starček, ktorého sa deti boja, len hľadá svoj domov a rodinu. Musí byť hrozné prísť o domov, rodinu, či spomienky. Myslím, že som si to všetko doteraz poriadne nevážil a preto sa hanbím."

Biele snehové vločky tancovali vo vetre, sťa by do rytmu Vianočnej melódie. Ticho. Strašné ticho sa tiahlo celým námestím. Všetci sa zrazu cítili taký malý! Dívali sa na zem, alebo na svojho suseda, akoby si chceli priznať chybu, ktorú si do teraz neuvedomili.

Chlapec v dave nájde dva páry známych očí. Mama a otec na svojho syna len sťažka hľadeli cez očí plné sĺz. V ich očiach vyrástol o veľký kus. Nikdy neboli na svojho malého chlapca taký pyšný, ale v duši dúfajú, že to už nikdy nezopakuje a nestratí sa im z dohľadu.

"Mami! Oci!" vykríkne od radosti a rozbehne sa k svojim rodičom. Nikdy sa necítil tak šťastný! Objímal ich celou svojou silou, až kým sa ho nezmocnil zvláštny pocit: "Prepáčte, že som sa vytratil. Nechcel som vás vyľakať. Už to nikdy neurobím!"

Z neba padali veľké snehové chumáčiky a pokrývali všetko naokolo. Svoje miesto si našli na čiapkach, kabátoch a jazykoch veselých detí poskakujúcich na Vianočné melódie.

***

Otec sa síce nevrátil k starej práci, ale na Vianoce odmietol odísť od rodiny. Každý podvečer si potom s Tomom hrali na schovávačku, stavali snehuliakov a guľovali

sa. Lara sa k nim rada pridala. Vravela, že za ňou prišli nejaký slušný ľudia a chcú si ju adoptovať. Dokonca bude bývať blízko Toma.

Bezdomovec z trhoviska začal predávať noviny a vďaka tomu môže bývať v ubytovni. Jeho šťastie záviselo teda od jeho rozhodnutia. Myslel si, že mu už na ničom nezáleží, ale Tom mu ukázal, že sa mýlil. Chce byť totiž dobrým človekom a pomáhať iným, ako on.

Starček dopadol vzhľadom na svoj stav dobre. Každú chvíľu síce v dave hľadá svojho syna, ale keď je to možné, tak ho Tom chodí navštevovať. Trávia spolu dlhé zimné večery, starček mu rozpráva zaujímavé príbehy z detstva a občas sa v snehu hrajú na naháňačku.

"Tieto Vianoce sa predsa len podarili", pomyslel si Tom. Ľudia už na seba nepozerajú tak stroho, pomáhajú si a radujú sa zo sviatkov. Možno im stačilo len pripomenúť, na čom v skutočnosti záleží. A presne to si predsa Tom želal.

Napísala a ilustrovala Veronika Kereková

(Neprešlo jazykovou úpravou)