Bola jar, tráva sa zelenala a slniečko hrialo každým dňom viac. V jedno také utešené ráno sa narodila ovečka Ela. Bola krásne jahniatko, milé, ale pojašené. Keď v jedno popoludnie mali ísť všetky ovečky na pašu, mama ovca malej Ele musela stále prízvukovať:

"Moja milá Ela,

oviec je tu veľa.

Preto sa drž stále pri mne,

nech si ťa i vlk nevšimne.

Toto pravidlo musí platiť,

nechceš sa mi predsa stratiť!

Veď ty si môj najväčší poklad

a musíš mi byť na dohľad!"

Ovečka Ela len prikyvovala, no vo vnútri sa už nevedela dočkať, kedy prvýkrát uvidí lúku plnú voňavej trávy, kvetov a bylín. Keď napokon vyrazili, Ela bola celá bez seba! Nevedela sa vynadívať na krásu, ktorá ju obklopovala. A keď prvý raz ochutnala šťavnaté stebielka jarnej trávy, nevedela sa jej nabažiť. Zdalo sa jej, že každá ďalšia tráva je chutnejšia a chutnejšia, a preto išla stále ďalej. Tráva bola vysoká i nízka, tmavá i bledá a Ela sa rozhodla ochutnať z každej. Čím viac jedla, tým sa viac približovala k lesu. A keď stála na jeho okraji, zvábili ju aj lesné kvietky. Aj si spomenula na pravidlo, ktoré jej prízvukovala mama, ale zvedavosť bola silnejšia. Stále si vravela, že naspäť trafí, veď išla do lesa len kúsok. Z kúska však už dávno bol kus a Ela zrazu nevedela, odkiaľ prišla. Pozrela napravo, aj naľavo, no všetky chodníčky jej pripadali rovnaké. Napokon len vystrašene behala zo strany na stranu a bedákala:

"Maminým slovám som mala veriť,

nemusela som sa v lese stratiť!

Teraz možno hľadá ma

a určite nezaháľa.

Preto žiadnu obavu!

Mala by som zostať tu!

Verím tomu, že nájdu ma,

skôr, než padne krutá tma!"

A tak si ovečka Ela sadla to trávy a čakala. Kde-tu si pochutnávala na voňavých bylinkách, ale už aj ony stratili na výnimočnosti. Prešla ale dlhá chvíľa a nikto nechodil. Prišlo jej to všetko ľúto, preto sa srdcervúco rozplakala. Jej smutný nárek sa ozýval široko-ďaleko. Nebolo bytosti v lese, ktorá by to nepočula. Dokonca aj vlk, ktorý číhal na opačnej strane lesa ju započul:

"Oú! Koho že to počujem?

To jahniatko, dobre viem!

Chytro k nemu dobehnem

a čochvíľa ho zožeriem!"

Povedal si hladný vlk a už sa aj rozbehol cez les. "Oú! Oú!" zavýjal od radosti, že sa konečne nažerie. Vlk sa blížil k malej ovečke behom, potom spomalil a zakrádal sa medzi stromami.

Nastalo ticho. Aj vtáčiky v tú chvíľu prestali štebotať a odleteli do svojich hniezd. Malá ovečka spozornela, cítila nebezpečenstvo. Nikoho však nevidela. V tom čosi prasklo pod ťažkou labou hladného vlka. Malá halúzka ho prezradila!

Vyľakaná ovečka bežala kade ľahšie. Preskakovala pníky i veľké trsy trávy a od strachu sa vôbec neobzerala. Ani nevedela ako a dostala sa von z lesa. Pred očami sa jej rozprestierala známa lúka, na ktorej pobehovali vyplašené ovce. Mama ovca svoju Elu ihneď uvidela a už aj si vbehli do náručia. To bolo sĺz a radosti! Veď všetky ovečky Elu dlho hľadali a naozaj sa preveľmi vyplašili, keď začuli zavýjať vlka. Teraz sa všetky naradostene vybrali domov, kde im žiaden vlk neublíži.

A malá ovečka Ela,

sa odvtedy nestratila.

A hladný vlk len zavýjal,

že by si niečo pod zub dal.

Napísala a ilustrovala Veronika Kereková

(Neprešlo jazykovou úpravou)

Omaľovánka na vytlačenie