Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna malá zelená žabka. Volala sa Katka. Celý život snívala o tom, ako vyskočí ponad oblaky a bude vidieť tú nádheru, ktorá nebola dopriata žiadnej bytosti bez krídel. Trénovala skákanie, avšak aj keď sa akokoľvek snažila, tak vysoko nedoskočila.

Jedného dňa sa dopočula o čudesnej veci menom trampolína. Ľudia pomocou nej vraj skákali vysoko, prevysoko. Malá žabka hneď vedela, že ju musí získať! Rozhodla sa teda ísť do sveta. Preskákala polia, lúky, až sa ocitla pred lesom. Začala si spievať:

"Kvak sem, kvak tam,

trampolínu hľadám.

Vyletím ňou nad oblak,

rýchla budem ako vlak.

Vyskočím s ňou tak i tak,

zaspievam si kvak i kvak!"

Vtom čosi zašuchotalo v tráve. Žabku Katku začula spievať malá myš.

"Och aké pekné rýmy!

Tu nik neveril mi,

že aj zviera píše básne,

keď slniečko večer zhasne.

Zlepšila si mi náladu,

tak dám ti jednu návnadu.

V lese žije múdry vták,

poradí ti, veru tak!

Len uhádni hádanku!

Kto má múdrosť vo vienku?

Kto celú noc hore je?

A keď ma zbadá, tak zle je?"

Žabka Katka premýšľala. Múdrych vtákov je veru veľa, ale len jeden v noci nespí: "Pani sova!" povedala. Myška sa zaradovala správnej odpovedi a ukázala žabke smer. Katka teda vstúpila do lesa. V takom veľkom lese jakživ nikdy nebola. Aby sa nebála, radšej si spievala:

"Kvak sem, kvak tam,

trampolínu hľadám.

Vyletím ňou nad oblak,

rýchla budem ako vlak.

Vyskočím s ňou tak i tak,

zaspievam si kvak i kvak!"

Z konárika na strome sa na malú žabku dívala teta veverica: "Aká krásna pieseň žabka," potešila sa, "môžem ti aj ja niečo zaspievať?" Žabka súhlasila a započúvala sa:

"Ja si rada zaspievam,

keď oriešky nazbieram.

Lebo krutá zima,

veru nešetrí ma!

Poznám všetky zvieratká,

od jeleňa až po krtka.

Jeden vták tu múdry je,

ten otázky ti zodpovie.

Musíš hlbšie do lesa,

tam viacej dozvieš sa.

Býva tam pani sova,

zaspievaj je tvoje slová!

Možno radu dá ti,

možno sa skamaráti,

alebo ťa odbije,

keď jej ego ožije."

Žabka Katka sa poďakovala za radu a vošla hlbšie do lesa. Preskákala pníky, mláky, no navôkol žiadne vtáky. Rozhodla sa zaspievať:

"Kvak sem, kvak tam,

trampolínu hľadám.

Vyletím ňou nad oblak,

rýchla budem ako vlak.

Vyskočím s ňou tak i tak,

zaspievam si kvak i kvak!"

Zrazu sa z oblohy znieslo niečo veľké.

Malo to pazúry a obrovské oči.

Bola to múdra pani sova. Riekla:

"Kto si to tu pospevuje?

Kto tu radu potrebuje?

Tak rozprávaj žabka malá,

ako si ma vyhľadala?"

Žabka Katka pani sove vyrozprávala úplne všetko. Sova bola polichotená, že ju myška a veverička majú za múdru. Rozhodla sa teda malej žabke pomôcť:

"Tam, kde les končí,

tvoja cesta skončí.

Je tam detské ihrisko,

veľké ako letisko.

Leží tam aj trampolína,

čo pavúka pripomína.

Vystrelí ťa veru tak,

ale nie až nad oblak.

Lietajúca žaba?

To by bola hanba!

Radšej ty doma skáč,

malý žabí zelenáč!

Pani sova malú žabku vysmiala a odletela preč. Katka sa však nechcela vzdať, tak išla ďalej cez les. Preskákala veru celú noc, kým prišla na okraj lesa. Nikdy nebola šťastnejšia, ako v to ráno, keď na vlastné oči uvidela naozajstnú trampolínu: "Hurá!" zvolala. S radosťou na ňu skočila a naozaj ju trampolína odrazila vysoko, prevysoko, avšak nie tak veľmi, ako si vysnívala. Skúšala to celý deň, ale márne. Napokon usúdila, že pani sova mala pravdu. Smutne zaplakala. Ako tam tak nariekala, pani sova pristúpila:

"Nebola som k tebe milá,

prepáč žabka moja malá.

Nepekné je smiať sa z druhých,

tobôž nie z takých milých!

Chcem náš spor urovnať,

do poriadku všetko dať.

Sen ti splniť rada chcem,

lietať predsa dobre viem.

Vyskočže mi na chrbát,

nemusíš sa vôbec báť!

Vynesiem ťa nad oblak,

poletíme, veru tak."

Žabka Katka bola šťastná, prešťastná. S pani sovou vyleteli vysoko nad oblaky a spoločne brázdia oblohu ešte dodnes.

Napísala a ilustrovala Veronika Kereková

(Neprešlo jazykovou úpravou)

Omaľovánka na vytlačenie