Na štítoch tatranských vrchov, tam, kde vietor štípe líca a slnko je takmer na dosah, poskakuje kamzík Kiko. Celý život má ten najkrajší výhľad, za ktorým cestujú nemalé masy ľudí z celého sveta. Túžia vidieť Vysoké Tatry a cítiť ten čistý vzduch, pri ktorom sa ich myseľ upokojí a srdcia otvoria. Pretože pobyt v prírode dáva pokoj, pokoru a napĺňa radosťou.

Kamzík Kiko to všetko vie a váži si to. No nie raz, keď slnko zájde a vyjdú žiarivé hviezdy na nebo, si Kiko praje uvidieť ľudské obydlia. Im sa tiež po zotmení rozsvietia malé hviezdy, ktoré vytvoria žiarivú panorámu v údoliach siahajúcich až na okraj horizontu. Celý život chodia ľudia k nemu domov obdivovať krásy hôr. Aspoň raz by chcel byť hosťom on v ich domovine.

Prišlo ráno, slnečné lúče pohladili kamzíka Kika po líci a on vyskočil na nohy. Odhodlane riekol:

"Dnes je veľký deň,

chcem si splniť sen!

Zídem dolu do doliny,

pozriem sa na svet iný."

Nadšene sa vydal na cestu. Kde-tu stretol turistu. Jeden sa mu s pokorou vyhol a druhý ho s nadšením fotil, akoby nikdy nevidel nič zaujímavejšie. Kamzík Kiko na to bol však zvyknutý. Vôbec sa ľudí nebál, ba dokonca sa s pribúdajúcou húštinou tešil stále viac a viac na nové dobrodružstvo. A tak zišiel dolu do doliny a rozhliadol sa. Všade navôkol boli ľudské obydlia a zvláštne tvary. Začudovane a v rozpakoch podišiel Kiko bližšie ku košatému stromu, aby ten výhľad spracoval. V tom zhora niekto riekne:

"Vari ma už oči klamú?

Vidím tu zver nepozvanú.

Zišiel si až do dediny,

riekni mi dôvod jediný!"

Povedala sova sediac na konári. Kamzík jej na to pohotovo odpovedal:

"Zišiel som až z hôr,

lebo som zvedavý tvor.

Za mnou chodia ľudia zdola,

tak som prišiel za nimi zhora.

Výlet som si chcel spraviť,

nové veci pritom zažiť.

Prídem sem a tu ľudí nieto!

Tak si pozriem tvary tieto.

Tá vec, čo má štyri rohy

a všetky strany rovnaké,

aha sova, len sa pozri

na tie oči okaté!"

Povedal Kiko a ukázal na štvorcový dom s dvomi oknami.

Sova sa skoro popukala od smiechu:

 "Chachacha!

V tom dome býva vdovec,

jeho tvar sa volá štvorec."

"A čo tá vec dymiaca?

Prezraď, ty môj poradca!

Na štvorec sa podobá,

no dve dlhé strany má."

Sova sa pousmiala a riekla:

"Ten tvar sa volá obdĺžnik

a nevylezie naň nik!

Iba jeden údržbár,

volajú ho kominár.

Pozri Kiko, to je kruh.

Ten je riadny dobrodruh.

Gúľa sa vpred aj vzad,

dovezie ťa aj na hrad."

Ukázala sova Kikovi koleso na bicykli. Ten si ho so záujmom prezeral. Nikdy nič podobné nevidel. Toľko tvarov! Štvorec, obdĺžnik, kruh, opakoval si, keď tu zrazu zbadal...

"Tá vec, čo má len tri rohy,

pripomína naše hory.

Krásne sú a špicaté

a pre mnohých úžasné."

Sova mu na to odpovedala:

"To je predsa strecha,

dážď po nej steká.

Jej tvar je trojuholník,

už si na to odborník."

Kamzík Kiko sa zaradoval a opýtal sa sovy: "To sú všetky tvary sveta?"

"Kdeže, nie sú. Ešte poznáme mnoho iných tvarov, ako napríklad srdce, ktoré vidíš na bráne domu, alebo hviezdy, ktoré vyjdú každú noc na oblohu. Každá má päť malých trojuholníkov, ktoré vyzerajú ako nohy a ruky.

Kamzík Kiko bol v úžase. Toľko sa toho dnes naučil. Za všetko vďačil múdrej sovej. Preto riekol:

"Ďakujem ti sova milá,

že si ma to naučila.

Ak budeš chcieť, môžeš prísť,

kamzíka Kika navštíviť.

Ukážem ti hory krásne,

dokonca byliny vzácne.

I výhľad, keď hviezdy zasvietia.

Ten nezažiješ z predmestia!

Ale teraz musím ísť,

túto múdrosť rozšíriť.

Podelím sa ja o tieto dary,

nech každý v horách pozná tvary.

Veď krásne sú a jedinečné,

všade vôkol rozmiestnené.

Stačí sa len dobre dívať,

môžeš sa v nich aj ty vyznať.

Napísala a ilustrovala Veronika Kereková

(Neprešlo jazykovou úpravou)

Omaľovánka na vytlačenie