Kdesi v ďalekom lese žil malý macko Packo so svojimi medvedími rodičmi. Volali ho Packo, pretože mal jednu labku inej farby, ako druhú. Macko to bol veľmi milý a usilovný. Rád chodil do školy, pretože sa tam veľa čítalo a on knihy zbožňoval. Síce nebol najrýchlejší z triedy, ani najmúdrejší z matematiky, ale zato veľmi rád čítal a vymýšľal si príbehy. Nie preto, aby niekoho oklamal, ale preto, aby sa prostredníctvom nich dostal do čarovného sveta plného rozprávok, splnených snov a šťastných koncov. Najviac zo všetkého túžil písať rozprávky!

Jedného dňa sa pani učiteľka sova pýtala žiakov v triede:

"Už raz to tak býva,

každý o niečom sníva.

Prezraďte mi, čím chcete byť?

Nemusíte sa vôbec hanbiť."

Zvieratká v triede rozmýšľali.

Malé hlávky si lámali.

Len macko Packo dvíha labu,

sediac úplne vzadu.

"Ja som veľký obdivovateľ,

detských knižiek nádherných.

Môj sen je byť spisovateľ.

Písať pre tých najmenších."

Riekol macko Packo a v očiach mu rozkvitla túžba. Jeho sen bol krásny a čistý. Srdiečko mal otvorené a myšlienky úprimné, preto ho veľmi zabolelo, keď počul názor ostatných:

"Ty chceš písať rozprávky?

Veď tečie ti do topánky!

Rob ty radšej čo tvoj otec

a vráť sa domov, za ten kopec!"

Macko Packo totižto býval ďaleko za dedinou v malom ošarpanom domčeku. Boli síce chudobní, ale nikdy si z nikoho neuťahovali tak, ako jeho spolužiaci z neho. Po rokoch osočovania a vysmievania macko Packo uveril všetkému, čo spolužiaci hovorili. Veď kto by už chcel čítať rozprávky od takého úbohého macka s deravou topánkou?

Napokon jedného dňa nastúpil do práce s otcom. Orali záhrady, rúbali drevo, alebo zbierali úrodu. Robota to bola tvrdá, ale stála za ten krajec chleba na večeru. Každý večer sa vrátil do svojej skromnej chalúpky a smutne hľadel na hviezdy. Takto sa mu každým dňom vytrácala radosť stále viac a viac z duše, až tam takmer nič nezostalo.

Jedného dňa však videl malé medvieďatá, ako sa hrajú v lese. "Ach, aké by to bolo byť opäť mláďaťom!" povedal si. "Vždy som si rád vymýšľal príbehy a rozprával ich svojim mladším súrodencom." Zasníval sa. V tom ho ale jedno medvieďa chytilo za labu a ťahalo k ostatným:

"Povedz nám príbeh! Povedz!" dožadovali sa nadšene.

Macko Packo ani na chvíľu neváhal a porozprával im krátku rozprávku o malej žabke, ktorá chcela skákať na trampolíne. Medvieďatám sa jeho príbehy tak zapáčili, že každý podvečer vytúžene očakávali macka Packa na tom istom mieste v lese. A i keď bol po práci unavený, ihneď ožil pri príbehoch o čarovných zvieratkách, ktoré v rozprávkach nachádzali dobrodružstvo, ponaučenie i priateľstvo. Všetky príbehy si zapisoval a aby malých mackov ešte viac zabavil, nakreslil im ku každému obrázky. Síce boli trochu kostrbaté a neohrabané, no pre nich boli dokonalé. Vôbec ich nezaujímalo, že má macko deravú topánku, alebo ruky plné mozolí, boli šťastné, že ich jeho čarovné rozprávky unesú do sveta plného radosti a šťastných koncov. Veď v dnešnom svete je tak málo dobrých koncov, tak aspoň tieto v rozprávke majú isté. Po večeroch ožívali príbehy vrany Dany, ktorá v sebe odhalila lásku k domovu, poučili sa s jašteričkou Aničkou o tom, prečo nosiť v lete klobúk a v neposlednom rade sa naučili správať úctivo a používať čarovné slovíčka, ako kravička Evička.

Macko Packo síce stále tvrdo pracoval na poli, ale svojimi rozprávkami tešil malé medvieďatá ešte dlho, predlho. Nakoniec si uvedomil, že všetko, čo v živote chcel dosiahnuť, mohol urobiť oveľa skôr, keby nepočúval výsmech od iných, ale svoje srdce a neprestal si veriť. A kto vie, možno jeho rozprávky raz urobia radosť aj nejakému malému mackovi s bledou labkou.

Napísala a ilustrovala Veronika Kereková

(Neprešlo jazykovou úpravou)

Omaľovánka na vytlačenie