V ďalekom lese, tam, kde počuť žblnkot vody a spev vtákov, bola jedna škôlka. Nebola to hocijaká škôlka, ale taká pre malé jašteričky. Tie sa celú zimu hrali v domčeku a celú jar vonku v tráve a na kameňoch. Konečne prišlo leto. Ich prvé. Slniečko už nehrialo nežne na lícach, ale úpenlivo pálilo. Dokonca aj obvykle chladné kamene neposkytovali schladenie, ba naopak! Pani učiteľka v škôlke teda jedno ráno rozhodla, že sa schladia v riečke

"Milé moje jašterice!

Počúvajte! Dôležité!

Slnko svieti, je tu leto,

poslúchajte rady tieto:

Na hlave vždy klobúk majte,

pred slnkom sa natierajte!

Veľa vody musíte vypiť

a občas sa v tieni skryť!"

Všetky malé jašteričky poslúchli pani učiteľku, nasadili si klobúčiky a vybrali sa k vode. Po chvíli si jašterička Anička povedala: "Mne sa nepáči nosiť klobúk! Veď slniečko tak pekne hreje! Pri vode dobre mi je." Odložila klobúk a s radosťou sa pustila do kúpania.

Všetkým jašteričkám sa veľmi páčilo vo vode. Najviac asi Aničke, ktorá v zápale hry nemyslela na to, že sa má schladiť v tieni. Vypila málo vody a nespomenula si ani na opaľovací krém.

Deň ubehol ako voda a malé jašterice sa chystali na spánok. Len Anička bola akási nesvoja. Unavená, malátna a rozhorúčená prišla za pani učiteľkou. Tá hneď vedela, čo sa Aničke prihodilo. Dostala úpal.

Schladila ju vlažnou vodou, otvorila okno, aby ju aj čerstvý nočný vzduch osviežil. Podávala jej veľa vody na pitie. S Aničkou bolo v noci zle-nedobre. Nastalo ráno a s ním už Anička vyzdravela. Prišla za pani učiteľkou a povedala:

"Klobúk som si zložila

a bez neho chodila.

Ani piť som nechcela

a v tieni sa neskryla.

Moja chyba, teraz viem,

že vaše rady počúvnem.

Pred slnkom sa chrániť treba,

veď to nie je žiadna veda!"

Malá jašterička Anička už vie, čo musí robiť v lete, aby nedostala úpal. S radosťou to pripomenie aj svojim kamarátom. Veď dobrých rád nie je nikdy dosť, no treba ich aj dodržiavať.

Napísala a ilustrovala Veronika Kereková

(Neprešlo jazykovou úpravou)

Omaľovánka na vytlačenie