V jednom prenádhernom tatranskom lese, žila malá vrana menom Dana. Vrana Dana sa každý rok doma nudí, keď jej priatelia odletia do teplých krajín. Tento rok si však povedala, že do Afriky odletí spolu s nimi. Na dovolenku! Zbalila si klobúk a nedočkavo čakala na jeseň. Listy začali žltnúť, dni sa ochladili a tak v jedno augustové ráno kamarátka lastovička povedala:

"Leto končí, už je čas náš.

Čochvíľa nový svet spoznáš.

Lúky, lesy, doliny,

daj za kopec zmrzliny!

Afrika už volá zas,

odletieť je pravý čas.

Vydáme sa na dlhý let,

preletíme celý svet!"

Vrana Dana teda odletela so svojou kamarátkou lastovičkou do Afriky. Dana sa veľmi tešila, lebo lastovička jej vždy živo opisovala zážitky, ktoré prežila pri mori. Ako celý deň ležala a opaľovala sa, ako tam bolo príjemné teplučko a v noci sa nemusela zakrývať perinou. Leteli dlho, predlho, kým dorazili do cieľa. Keď prileteli, lastovička sa hneď uvelebila na lehátku.

"Tak čo vravíš Vrana Dana?

Lepšie, než byť doma sama?

Teplý vzduch nás zohreje,

tu v Afrike dobre je!"

A naozaj aj bolo. Vrana Dana bola nadšená! Príjemne teplučko, na oblohe ani mráčik, presne tak si to predstavovala. Uvelebila sa na lehátku a užívala si dovolenku.

Prešli dni, i týždne a zrazu sa vrane Dane začínalo cnieť za domovom. Už ju nebavilo ležať na pláži, bolo jej horúco a tu nie a nie zapršať. Už sa jej tie štyri ročné obdobia nezdali tak strašné, práve naopak. Aj leto omrzí, ak je dlhé a tu v Afrike je len leto. Povzdychla si:

"Ach jaj, moja rodná zem,

keby si vedela, vedela len!

Celý život snívam, že odtiaľ odídem,

že krásne veci v cudzine zažijem.

Slovensko naše milé,

dalo si mi krásne chvíle.

Žiadne more, žiadna pláž,

nie je nad tatranský dážď!

Jeseň listy farebné,

prináša nám zahmlene.

Zima tá nás poteší,

keď konečne nasneží.

A keď už jar k nám príde

a zo semienka steblo vzíde,

slnečný lúč zahreje nás,

odíde už posledný mráz.

Leto, to je krásny čas!

Dobrodružstvo vzbudí v nás.

Medvede aj kamzíky,

robia v lese žartíky.

More, to je voda slaná,

nenapije sa z nej vrana.

Chýbajú mi rieky, plesá!

Za nimi mi srdce plesá!

Voda čistá, priezračná,

veruže je zázračná.

Uhasí smäd, osvieži,

moju dušu vylieči.

Zrodil sa vo mne cit nečakaný!

Rodnú zem veru nič nenahradí!

Teraz zrazu cnie sa mi,

za našimi Tatrami.

Slovensko, môj rodný kraj,

ty si pre mňa ako raj!

Teším sa ja naspäť domov,

na hniezdo v korunách stromov.

Prepáčže mi lastovička,

chýba mi aj veverička.

Domov ja už musím letieť,

Známe lesy túžim vidieť.

Maj sa pekne, oddychuj,

Len sa o mňa nestrachuj!

Rodnú zem ja veľmi ľúbim

a na veky jej vernosť sľúbim!"

A tak sa vrana Dana rozlúčila s priateľmi a odletela z teplých krajín na Slovensko. Ach, ako sa len potešila poliam, lúkam farebným!

Ponad lesy preletela,

aj vody sa hneď napila.

A keď Tatry uvidela,

zajasala zrazu celá!

Darmo, už raz to tak býva,

Čo stratíme, to nám chýba.

Napísala a ilustrovala Veronika Kereková

(Neprešlo jazykovou úpravou)

Omaľovánka na vytlačenie